Spojil tri generácie: Vodiaci pes nie je obyčajný, je to priateľ na celý život

Autor: Výcviková škola pre vodiace a asistenčné psy | 28.2.2021 o 17:32 | Karma článku: 5,88 | Prečítané:  291x

Pán Jozef Pišuth nie je nevidiaci odjakživa. Dlho žil ako bežný zdravý človek, pracoval ako vojak z povolania, mal rodinu, tri krásne dcéry.  

Krátko po 30-ke však ochorel na cukrovku a toto ochorenie spôsobilo, že začal postupne strácať zrak.

„Slepota neprišla zo dňa na deň, pre mňa to nebol šok, skôr také postupné zmierovanie sa. Vedel som, že je to nezvratný proces, no na stratu zraku nikdy nie ste pripravený,“ vraví pán Jozef.

S jeho zrakom to bolo čoraz horšie. Kým vládal, pracoval, no jedného dňa si vlastne len náhodou uvedomil, keď v práci nespoznal kolegu, že už naozaj skoro nevidí. Keďže vtedy žil ďaleko od svojich troch dcér, sám v malom byte, začali všetci rozmýšľať, čo by mu mohlo v živote pomôcť. Vodiaci pes sa javil ako možnosť vrátiť otcovi nezávislosť a viac radosti do života.

„Oslovila som Výcvikovú školu pre vodiace a asistenčné psy a behom krátkeho času mi veľmi zrozumiteľne odpísala priamo riaditeľka Jarmila Virágová a vysvetlila, čo je potrebné urobiť. Rozhodli sme sa, že ideme do toho a skúsime zistiť, či by náš otec bol schopný vytvoriť kompatibilnú dvojicu s vodiacim psom,“ vysvetľuje Ľubka, čo sa dialo pred 8 rokmi.

Vodiaci pes nie je vhodný pre každého. Samozrejme, musí to byť človek, ktorý má rád zvieratá a je ochotný sa o ne starať.

„My sme mali aj pred tým psov, domácich miláčikov. A otec bol vždy „vodca svorky“,“ vraví Ľubka, ktorá vysvetľuje, že vodiaci pes je predsa len niečo celkom iné. „Nestačí psy milovať. Pre nevidiaceho je najťažšie, a zároveň najdôležitejšie, vedieť tomu psovi dôverovať a celkom sa mu odovzdať. To nik na začiatku procesu nevie, či sa to podarí a v akom časovom horizonte.“

Keďže pán Pišuth sa rozhodol, že psa chce a podporovala ho v tom celá rodina, Výcviková škola ho pozvala na sústredenie. Tam sa po prvý raz stretol so svojim Fabiom, ktorého mu odporučila Jarmila Virágová. Obaja mali podobný temperament, a tak sa dalo očakávať, že si sadnú. Ukázalo sa, že trénerka a šéfka školy mala naozaj dobrú intuíciu a po skončení sústredenia bolo jasné, že pán Jozef a Fabio sú tá správna dvojica. Už sú spolu 8 rokov a za ten čas toho zažili naozaj veľa.

„Môj život sa totálne zmenil. Zrazu som nebol úplne sám, mal som niekoho, na koho sa

môžem vždy spoľahnúť. Toto však pochopí len ten, kto má psa so špeciálnym výcvikom, ťažko sa tá absolútna dôvera opisuje,“ vraví pán Pišuth. Dnes už sú obaja dôchodcovia a ich život je oveľa pomalší, no svojho času pomerne veľa cestovali. Príchod Fabka, ako vodiaceho psa celá rodina volá, bol významný nielen pre samotného nevidiaceho otca.

„Fabio znamenal absolútnu zmenu v našich životoch. Vnímame ho ako úžasný dar. Ako „niečo“, čo nám zachránilo život nášho otca a dalo mu možnosť slobody a nezávislosti. Už sme sa nemuseli strachovať, že otec je desiatky kilometrov sám, vedeli sme, že sa má o koho oprieť,“ spomína Ľubka, ktorá už vtedy spolu so sestrami žila v Bratislave, zatiaľ čo otec býval v Leviciach.

„Fabko nie je len niekto, kto sa nechá poškrabkať za ušami. Je stopercentným členom našej rodiny. Nesie zodpovednosť za život nášho otca. Navyše, dokonale spojil naše tri generácie,“ dodáva dcéra.

Vodiaci pes totiž nezmenil život len samotnému pánov Jozefovi a jeho dcéram. Významne zasiahol aj do života jeho vnúčat. Tým, že majú vo svojom okolí zdravotne znevýhodneného člena rodiny sú empatickejšie a keď vidia, ako významne môžu pomáhať zvieratá, ich obzory sa rozširujú úplne iným smerom ako ich rovesníkom.

„Vnímam vodiaceho psa ako úžasné stvorenie, ktoré pomáha svojmu majiteľovi nielen vodením a prácou, ktorá je z jeho “poslania“ očakávaná, no je aj obrovskou psychickou podporou.                 Počas doby čo bol vodiaci pes v rodine, som mohla vidieť vyvíjajúci sa vzťah medzi mojim dedom a jeho štvornohým pomocníkom. Od “spolupracovníkov“ až po viac než najlepších priateľov. Som veľmi vďačná, že som tento vzťah mohla pozorovať, je to niečo čo by som dopriala každému.  Aj keď tento proces sprevádza choroba majiteľa. Rozhodne mne to do života prináša radosť,“ vraví Ella  Radimská. Dnes 14-ročná dáma bola malým dievčatkom, keď do rodiny prišiel vodiaci pes. Tým, že to je labrador, teda žiaden vreckový psík, spočiatku sa ho aj trochu bála a trvalo, kým si k nemu našla cestu. Dnes s nadšením pomáha v starostlivosti o Fabka a je významnou posilou ako dobrovoľníčka aj vo Výcvikovej škole pre vodiace a asistenčné psy.

„Som Fabiovi neskutočne vďačná, že sa toľké roky stará o môjho deda a je mu oporou a spoločníkom. Vodiaci pes nie je obyčajný, je to priateľ na celý život,“ uzatvára Ella.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Beaty Balogovej

Aké boli roky s Pentou (píše šéfredaktorka SME Beata Balogová)

Príbeh, ktorý sa už nekončí „disclaimerom“ pod článkom.

Prezidentka odvolala z funkcie rektora STU Fikara

Okresný súd zamietol návrh na predbežné opatrenie vo veci jeho odvolania.


Už ste čítali?